dmiba

Ja viem, že občas treba písať aj o krutej realite, ale to čo som si prečítal od Kostěja (Já sem fakt nechtěla) mi pokazilo dovtedy pekne vyvíjajúcu sa sobotu. Bežný čitateľ to zoberie nezaujato a prejde ďalej. Ja som otec a mám dcéru a naturistická scéna z druhého dielu ma zapichala pri srdci.

Keď človek vidí, ako jeho dieťa rastie, spomenie si obdobie veku toho dievčatka a ako by to mohlo dopadnúť, keby... To v človeku zarezonuje. Uvedomujem si, že umenie je práve o tom - zapôsobiť na city. 

Preto si vážim filmy ako Rain Man alebo Svet podla Prota (napriek tomu, že vznikli v Hollywoode), alebo knihy Tolstého, Antoine de Saint Exuperyho či Hellera.

Možno som si to vzal dosť osobne, nie že by sa mi niečo také stalo, ale moja fantázia občas pracuje aj v negativnych obrazoch. A tak som prestal čítať.

Nakoniec som sa po pretrávení prvých dvoch kapitol, t.j. následujúci deň, predsa len prinútil pokračovať ďalej v jej čítaní. Celá poviedka je silne emotívna s miestami až naturistickými scénami. Ale bohužiaľ vykresľujúca pravdivo krutý svet narkomanov (alkoholikov zaraďujem do rovnakej kategórie zámerne) - plný nezodpovednosti, egoizmu a povrchnosti. Vykresľuje svet ľudí okolo nich, ktorí miesto toho, aby im pomohli, radšej zatvárajú oči dúfajúc, že sa problém vyrieši sám. Ich problém sa, ale nikdy sám nevyrieši. Častokrát príde na to človek až keď je pozde a pomoci už niet.

Kostějov príbeh nie je z fiktívneho sveta. Je to svet, v ktorom žijeme. Ľudia z Kostějovej poviedky nie sú fiktívni, sme to poväčšinou my všetci. Niekto je matkou, niekto starou matkou, niekto dcérou, niekto mužom, čo si chcel užiť, niekto zasa dámou s nákupom... Chýba mi tam, ale jedna dôležitá postava - niekto, kto sa tomu snažil zabrániť. A to je domáca úloha pre nás všetkých, žiť tak, aby Kostěj v svojich poviedkach na túto postavu nezabúdal.